Na výlet nás mali prísť vyzdvihnúť skoro ráno. Nebol problém s budíčkom, Taliani vo vedľajšej izbe sa o štvrtej ráno balili, sprchovali, spievali si v sprche, fénovali si vlasy, búchali dverami. Nezmeškáme. Naopak, oni meškali. Nervózne postávame pred hostelom, čo keď sme si pomýlili čas a z výletu nebude nič. Stresujem však zbytočne, sú len ranné zápchy. Odviezli nás k autobusu, kde už čakali ostatní účasníci zájazdu. Do Demilitarizovanej zóny sa človek ako jednotlivec nedostane. Tiež nás dopredu upozornili, že musíme byť slušne oblečení a zo všetkého najviac nezabudnúť si pas. pokračovanie článku
Veľmi sa mi do Soulu ísť nechcelo. Ja a veľké mestá sa nemáme veľmi radi. A tu ma straší cez 10 miliónov ľudí. Ale čo, ideme tam, budeme tam, mám na výber, buď si to užijem alebo sa utrápim. Samozrejme, že to nebolo až také zlé. Ulice sú obrovské a nemám pocit stiesnenia. Najväčší nával ľudí sme zažili na trhu, asi tak ako na každom inom trhu. pokračovanie článku
Mesto Džondžu je v regióne, z ktorého pochádza asi najslávnejšie kórejské jedlo, bibimbap. V preklade je to ryža zmiešaná so zeleninou. My sme si dali vriacu verziu so surovým vajcom, ktoré sa našťastie stihlo v miske uvariť. Určite sa tej misky netreba dotýkať. A konečne sme ochutnali aj národný nápoj, sodžu, čo je alkohol podobný vodke, vyrobený z ryže, trošku sladký, celkom chutný. Väčšinou si ho užívajú v spoločnosti pri jedle. Len tak pre zaujímavosť, pochádza odtiaľ aj rodina Kim Il-sunga, veľkého vodcu Severnej Kórey. pokračovanie článku
Prevážame sa na opačný koniec poloostrova, do provincie Džolla, do mesta Mokpo. Trvá nám to aj s prestupmi len pár hodín. Alebo sa mi to len zdá? Ok, bolo to šesť hodín, ale pohodlie v autobuse cestu veľmi uľahčilo. Sedačky boli obrovské a miesta na nohy toľko, že ešte aj moje kolená boli pekne vzdialené od sedadla predo mnou. Milujem kórejské autobusy! Môžem si jeden zobrať domov? pokračovanie článku
Dnes máme naplánovaný výlet za dvoma budhistickými pamiatkami, ktoré spadajú pod ochranu UNESCO. Je štátny sviatok, nebudeme teda pri nich sami. Má to svoje výhody aj nevýhody. Výhodou je, že si ľudia všade postavia stánky s občerstvením a jedlo v nich je tak lacné a dobré, že neodolávame. Nikdy. A čo. Celý mesiac v Rusku sme sa snažili nejesť, teraz si dáme smažené zeleninové placky, palacinky, pečené gaštany, divný pásik napichnutý na paličke čo má vraj niečo spoločné s rybou. Škoda, že nehovoríme po kórejsky a netušíme, čo jeme. Ale hlavne, že nám chutí. pokračovanie článku
Túlame sa historickým mestom Gjongdžu. Bolo hlavným mestom pradávneho kráľovstva Silly, založeného v roku 57 pred Kristom. Je tak horúco, že už neviem čo so sebou. Vlastne celý deň neviem čo so sebou, ani dve kávy nepomohli. Chcem sa ochladiť a aj chlapi súhlasia. Kupujeme si zmrzlinu. Mangovú. Blaho. Kľudne by som si dala ešte jednu. Dojedli sme a zrazu máme problém. Máme plné ruky obalov a nemáme ich kam odhodiť. Nevidím žiadne koše. Hľadám, pozerám na obvyklé miesta, kde by ich umiestnila Európa, pri stánkoch, pri zastávkach, na trhu, nikde nič. Prešli sme už hádam celé mesto a nevidela som ani jeden kôš. A čo je ešte podstatnejšie, žiadne smeti. Úžasné. Nezostávalo mi nič iné len si dať odpadky do ruksaka a odniesť ich domov. pokračovanie článku
Celkom nevinne sa ma spýtala N. Zaskočila ma. Prečo sa pýta? Mätie ju farba mojej kože a moje správanie? Spomenula som si ako nám raz na dvere zaklopal ujo, či nepotrebujeme nabrúsiť nožnice a nože. Nejaké sa našli a ako brúsil, rozprávali sme sa. Nakoniec mi dal zľavu, lebo som v ten deň bola jeho prvá zákazníčka. Bolo neskoro popoludní. Spomenula som si na našu úžasnú susedku, hrdú Cigánku, ktorá to asi tiež nemá ľahké, hoci vedie usporiadaný život a vždy pracovala. Súdim z pohľadov ľudí v električke, keď sa stalo, že sme spolu cestovali. Akoby sme žili v paralelných vesmíroch. Naučili sme sa navzájom si nedôverovať. No ale klamať jej nemôžem. „Gadžovka." Prvýkrát v živote som použila toto slovo a rovno na seba. Opísala som samú seba z pohľadu z druhej strany. Zvláštny pocit. Degradujúci. Niekto z opačného tábora. Niekto zlý. Niekto s predsudkami. A predsa tu s ňou sedím a snažím sa jej pomôcť. Jediné, čo vnímam je, že je to dieťa. Možno to ju mýlilo. pokračovanie článku
Chcem vám predstaviť moje diamanty. Mám ich cez šesťdesiat. Nazbierala som ich počas svojej trojročnej praxe ako Bilingual Teaching Assistant v Británii. Pochádzajú z rôznych častí Slovenska a Čiech, z miest, z dedín, z osád, z Luníka IX a každý jeden z nich je nesmierne drahocenný. Moja práca spočívala hlavne v pomoci deťom, ktoré boli v krajine nové a nemali ešte jazykové zručnosti, alebo potrebovali pomoc s učením a tlmočila som medzi školou a rodinou. Britská základná škola sa začína v štyroch rokoch a končí v jedenástich. Má prípravku a šesť tried. Keďže detí v našom meste bolo veľa a nás, asistentiek, málo, každá sme boli v dvoch, niektoré dokonca v troch školách týždenne. pokračovanie článku
Takú peknú metaforu sa mi podarilo vymyslieť, keď som rozmýšľala nad tým, prečo je dôležité vzdelávať Rómske deti. Ako jediný dôvod mi napadá budúcnosť tohto štátu. Rómovia sú tu, väčšina z nich tu aj zostane a keď sa zachová pôvodná situácia, ani si nechcem predstaviť, čo sa s týmto štátom stane. Zabudnime na to, kto čo komu, kedy, koľkokrát a ako, skúsme nájsť diamanty a dať im hodnotu. Nerobím si žiadne nádeje, že situácia sa zmení zo dňa na deň, ale čím skôr niečo robiť začneme, tým skôr sa niečo môže zmeniť. Hľadajme však diamanty, nie prach. Ak všetky deti dopredu odsúdime, ktovie aký športovec, vedec, hudobník, alebo neviem kto zostane navždy neobjavený. pokračovanie článku
lebo ako všetci vieme, opakovanie je matkou múdrosti. Veľa študentov hovorí, že sa vždy len rýchlo nabiflili na skúšku a potom tú hromadu informácii zabudli. Je ťažké držať poučky v hlave, ale aspoň myšlienka by sa v nej mala udržať. A preto mi dovoľte, nie veľa, iba trošku si zopakovať pár pojmov. pokračovanie článku
To bola asi najotrasnejšia noc, akú som kedy zažila. Myslela som, že na takej parádnej lodi sa bude spať parádne. Každá posteľ v našej kajute bola oddelená hrubými závesmi a každý mal nad posteľou nočnú lampu. Pripomínalo mi to bunkre, čo som si ako dieťa stavala, nastrkala som deky okolo našej poschodovej postele a v tomto stane som si mohla robiť, čo som chcela. Väčšinou, alebo skôr stále som si tam čítala. Pri našom objavovaní lode sme našli bar a v ňom dvoch postarších Kórejčanov, tancujúcich na nejakú zvláštnu techno hudbu. Sadli sme si, na lodi nie je zas tak veľa miest, kde sa dá len tak posedieť, v kajute bolo horúco, všade inde bolo obsadené, len tu bolo prázdno. Asi kvôli tej hudbe, príliš hlučnej na rozhovor, ale ani naňho nebol čas. Kórejčania sa nás totiž neprestajne snažili dostať na parket. Najradšej by tancovali s Benom, ale aj on im odolával. Zachránilo nás len to, že došla veľká skupina a vrhli sa na nich. Utiekli sme. pokračovanie článku
Sme v poslednej stanici na trase Transsibírskej magistrály. Tu, vo Vladivostoku mala základňu Sovietska Tichomorská flotila a mesto bolo v rokoch 1958 - 1992 uzavreté pre zahraničných, ale aj ruských turistov. Tento rok v novembri sa tu bude konať summit Ázijsko-Tichomorskej hospodárskej spolupráce (APEC) a v meste sa stavia a reštauruje, ale nám to nevadí. Križujeme si to cez rozbité chodníky, ktoré sú len miestami vyhradené páskou a zbytok je na našej rozumnosti, aby sme sa im vyhli a nezranili sa. A samozrejme, stretávame námorníkov. pokračovanie článku
Budík zase nezvonil. Koľko času máme na to, aby sme sa dostali na stanicu? Desať? Och joj. Vďaka tomu, že sme deň predtým našli stanicu, sme maršrutku stihli. A aj vďaka tomu, že rovnakou cestou chcelo ísť veľa ľudí a museli zavolať ďalšieho vodiča, aby nás mal kto odviesť. Keby som vedela, aj naraňajkovať by som sa stihla. Nevadí. pokračovanie článku
Vraciame sa naspäť do Ruska, aby sme dokončili transsibírsku magistrálu. No najprv si pozrieme Ulan-Ude a Bajkal. Prišiel vlak, našli sme naše kupé. „Jéj, aké krásne uteráky nám dali.", všimla si žena. V kupé sú s nami tentokrát turisti, chlapík z Írska a chlapík z Nemecka. N. strávil v Mongolsku mesiac a miloval každú minútu. Rozhovor neviaže, dlhé hodiny si vymieňame zážitky, veľmi príjemná spoločnosť. N. nás naučil kartovú hru, ktorú hral s osemročnou Mongolkou. Ani jeden nehovoril jazykom toho druhého, ale pravidlá pochopil. Nevedel, ako sa tá hra volala, tak sme ju nazvali ahoj po mongolsky, sain baina uu. pokračovanie článku
Zaya včera volala do nášho guesthousu a majiteľ povedal, že po nás príde na stanicu. Sme radi, raz za čas sa môžeme nechať rozmaznávať. Okrem toho bolo skoro ráno, takmer vôbec sme nespali a tak. Zobral s nami aj švédsku dvojicu, ktorá vyzerala na stanici dosť stratene. pokračovanie článku
Konečne na stanici. Vždy vyrážame s pekným prestihom, že keby niečo. Zložíme vaky a vydýchneme si. Už len nájsť našu koľaj. Niečo sa mi však nezdá, neviem čo, ale niečo nesedí. Pozerám na tabuľu odchodov vlakov, ani jedno mesto nepoznám a pritom by tam mali byť mená ako Irkutsk a Ulan Ude. pokračovanie článku
Už som hore, ale nechce sa mi vstávať. Pozerám na výbuchy pastelových farieb na stenách. Aký úžasný dojem by budili, keby svietilo slnko. Všetko je ale všetko sivé od dažďa. Nevadí, dnes budem aj tak celý deň v Ermitáži. pokračovanie článku
Do Petrohradu sme došli o siedmej ráno, po piatich dňoch keď som spala dokopy asi 15 hodín. Nie je mi dobre. Do nášho hostela ideme busom číslo 74, ktorý prišiel až keď sa všetky ostatné čísla vystriedali trikrát. Podľa toho aj vyzerala tlačenica v ňom, ale napchali sme sa dnu aj s našimi batohmi. pokračovanie článku
Iba jedna noc .... Všetci sme sa stretli v kuchyni pri večeri. Colin dnes v noci odchádza. O pár dni ho budeme nasledovať. Prišla aj Becky, ktorá dnes spala v inom hosteli a doniesla so sebou Roba. Išli sme von. pokračovanie článku
Tallinn. Väzenie. Múzeum. Miesto, kde by som nechcela stráviť noc ani len ako strážca. Až na pár inštalácií, miestnosti vyzerajú tak, ako ich našli. Tmavé chodby, miniatúrne okná v miestnostiach, cely, kde iba pomocou blesku na foťáku objavíme posteľ a stoličku. Operačná sála vyzerá skôr ako mučiareň. V múroch ešte stále cítiť zúfalstvo a vo zvukotesných celách stále počuť tlmené výkriky. pokračovanie článku
Už z autobusu vyzerá Riga rušnejsie ako Vilnius. Viac ľudí, viac bezdomovcov. Vlastne vo Vilniuse som žiadnych bezdomovcov nevidela.
Náš hostel je hneď pri stanici. Bývame na štvrtom poschodí veže. Do našej izby sa dá dostať len točivým schodiskom, čo je zaujímava skúsenosť s ruksakom na chrbte. pokračovanie článku
Prechadzame sa mestom, ked sa nam uz nechce, sadneme si niekde na salat a nieco. Casnik hovori: -Daj si giru, je lepsi ako rusky kvas. Dam si a nelutujem. pokračovanie článku
Konečne prišla jar a s ňou aj túžba len tak sa túlať, bez cieľa, stratiť sa v uličkách starého mesta, hrať sa na turistu. Stratili sme sa a našli, znova stratili, chceli sme niečo zjesť a ako zázrakom sme zrazu stáli pred Potravinami. U mňa to vyhrali chrumky. Tešilo ma rozpúšťať ich na jazyku, vsypať si do úst plnú hrsť a znova a znova objavovať ich chuť. Omrvinky som mala nalepené dobre že nie aj vo vlasoch. pokračovanie článku
Vo štvrtok budú učitelia v Británii štrajkovať. V našej obrovskej škole je väčšina učiteľov v dvoch úniách, ktoré štrajk podporujú. Väčšina z nich teda v škole nebude a škola bude pre žiakov zatvorená. pokračovanie článku
Dlho mi hádzal povinnosti pod nohy, len aby som sa za ním nemohla vydať. Až konečne, jeden z posledných dní sezóny, sa stretávame zoči voči. Ja, netrénovaná, ale odhodlaná zrezka vykročím. Hneď prvých pár metrov je pekne strmých. Ale však 1 085 metrov nie je veľa. Stúpam vyššie a vyššie, pot sa zo mňa leje, dych sa zasekol niekde na pol ceste, takže ani nemôžem nahlas nadávať. V duchu však nadávam vo všetkých jazykoch v ktorých to viem. Sila nadávok mi pomáha bojovať. pokračovanie článku
Leto nebolo najfarebnejšie - sivomodrá bola najčastejšie registrovaná. A moje plány na fotenie vonku odtekali do kanála. Aspoňže odtekalo, nie všetci mali to šťastie, milióny prišli o svoje domovy. Ten môj stojí, zaplnený vecičkami, náradím a nástrojmi pre moje potešenie a komfort. Vzdala som im úctu, našla som ich fotogenickú stránku a nafotila ich portréty. pokračovanie článku
a všetky odtiene sivej. Hra svetla a tieňa. Vzory názornej svornosti.
Architektúra, zátišie, krajinka, kanditka, vtip aj myšlienka (dúfam, že nie len pre mňa). pokračovanie článku
Nie som náročný divák, mám len rada dobré filmy.
