Na jeden deň mi patril Bajkal

Autor: Zdena Zvadova | 21.2.2012 o 7:56 | Karma článku: 12,73 | Prečítané:  1362x

Budík zase nezvonil. Koľko času máme na to, aby sme sa dostali na stanicu? Desať? Och joj. Vďaka tomu, že sme deň predtým našli stanicu, sme maršrutku stihli. A aj vďaka tomu, že rovnakou cestou chcelo ísť veľa ľudí a museli zavolať ďalšieho vodiča, aby nás mal kto odviesť. Keby som vedela, aj naraňajkovať by som sa stihla. Nevadí.

Vodič vzal slovo „maršrutka" doslova. Rútili sme sa po cestách, my vzadu sme nadskakovali a v zákrutách sme padali zo sedadiel. Bolo veselo. Po dvoch hodinách jazdy, niekde v lese, sme mali prestávku. Okolo nás hory v rannej hmle, potok, z ktorého by sa určite dalo piť a babušky, čo predávali všetko možné na zohriatie. Hlasno vtipkovali s ostatnými z maršrutky a občas na nás mrkli. Vtedy sa výraz ich tvári zmenil. Vedela som si predstaviť, čo si asi myslia. Turisti. To zas bude divadlo. Ale my sme si pekne po rusky popýtali čaj a šišky a oni nám ich s úsmevom predali. Ešte som nestihla dochlípať môj vriaci čaj, už nás vodič zvolával. Tak rýchlo, a hlavne aby som si nepopálila jazyk. Nastúpili sme a rútili sme sa ďalej.

b7.jpg

V najbližšej dedine sme zastavili. Všetci sa na nás otočili a svorne zvolali meno dediny. To bola tá naša. Vyložili nás v prekrásnej rozprávkovej dedinke. V každom jednom domčeku chcem bývať. Ale najprv chcem vidieť Bajkal. Bajkal bolo miesto, ktoré som vyhľadala v atlase vždy keď som doň pozerala. Vždy vyzeralo nedostupné, neuveriteľne ďaleko, že ani nemalo zmysel túžiť po tom, že raz pri ňom budem. A teraz pozri na mňa. Ruky mám mokré od vody z Bajkalu! Mám dojem, že som dosiahla zen budhistického vyrovnania. Sedím na brehu a som šťastná takým tým tichým bezmyšlienkovým pokojom. Bajkal je najhlbšie jazero sveta. Pätina pitnej vody sveta. Chápem. Fakt, že ak by ho vyprázdnili, trvalo by rok aby ho naplnila voda zo všetkých riek sveta, neviem celkom pochopiť.

Ideme ďalej. Máme naplánovaných niekoľko zastávok okolo jazera. Stojíme na ceste, čakáme na maršrutku. Zas nás hodinky oklamali, maršrutka má ísť až o hodinu. Luke chce stopovať, ja nie. Máme dohodu, že ak sa jeden z nás nebude na niečo cítiť, nebudeme to robiť. Namiesto toho ideme do blízkeho motorestu na čaj a boršč. Tety nás tu milujú. Máme sa znova zastaviť. Vyšli sme na cestu, v diaľke vidím auto, bežím na pravú stranu a mávam a mávam, nech zastane. Zastal.

„Ach, ale vy nie ste maršrutka."

„Kam chcete ísť?"

„Do Turka."

„Tak sadajte."

Cesta je pohodlná. Ujo sa nás pýta, prečo práve tam chceme ísť. Pozrieť sa.

„Tam nič nie je. Ale tam, kde bývam ja, tam je krásne. Mohol by som vás tam vziať. Mohli by ste

u mňa bývať."

Preložila som Lukovi.

Hm.

V Turka ujo čapoval benzín. Pozeráme s Lukom na seba. Nie, tu asi nezostaneme. Keď príde ujo, povieme mu, že ideme s ním. Máme pred sebou niekoľko sto kilometrov.

b8.jpg

„Ja som Vitali." Išiel z neho neuveriteľný pokoj a mier. Volal žene, že nesie cudzincov. Terigáme sa cestami-necestami.

„Vy také doma nemáte, čo?" smeje sa Vitali. On tie cesty pozná, dôverujem mu. Ja by som sa určite hneď prevrátila. Po dvoch hodinách zastavujeme pri lesnej studničke a čapujeme vodu do niekoľkých nádob. Luke je prekvapený, pre mňa je to normálka, my sme tiež takto na záhrade dlhé roky fungovali.

Onedlho sme v jeho dedine, v jeho dome. Privíta nás jeho žena Ilena, ich obrovský pes Drupi a fena, ktorá na nás šteká. Však má prečo, chráni svoje mladé. Ukázali nám, kde sme mali tie dva dni bývať. Bola to novopostavená drevenička, ktorá ešte stále sálala vôňou čerstvého dreva. Dovolili nám akurát zložiť veci a museli sme ísť jesť.

Ilena pre nás pripravila hotovú hostinu. Pri všetkom, čo bolo na stole zdôrazňovali pôvod. Ryba z jazera, jahody a huby z lesa, vlastnoručne naložené, šalát zo záhradky, zemiaky od suseda, tvaroh z mlieka od sestry. Rovnakú pýchu som videla u ďalších Rusov. Babušky, s ktorými sme cestovali do Vladivostoku a ktoré nás na raňajky kŕmili, boli tiež také. Vajíčka sú od mojej sliepočky, syr od kravičky. Toto sú biopotraviny ako sa patrí. Podávané spolu s hrdosťou a láskou, s ktorými boli vyprodukované.

b9.jpg

Hneď po obede sme išli k Bajkalu. Vitali mal pravdu, tu bola krajina rozprávková. Večer nám rozohriali baňu. Vitali sa ospravedlňoval, že je stará, že ju plánuje prestavať, ale nebol čas, keďže sa sem prisťahovali asi pred pol rokom. Ja si však myslím, že bola úžasná. No bola. Bola moja prvá. Čo v nej máme robiť? No tak asi to, čo v saune. Pekne sa vypariť, zrelaxovať a nakoniec ešte aj umyť. Jedna kaďa so studenou vodou, jedna s horúcou. V noci som spala ako bábätko.

Ráno sa nám chcelo vylihovať, ale nemohli sme. Dohodli sme sa totiž, že pôjdeme na 3hodinový výlet na Bajkal spojený s rybačkou. Čakali sme na Ilenu, Luke sa hral s Drupim, psom, ktorý pri svojej veľkosti bol dosť nemotorný, ale strašne priateľský.

„Daj labku!"

Drupi sa celou silou rozmachol, netrafil do Lukovej ruky, ale pod pás. Luke zaskučal od bolesti a ja sa rehlím ešte aj teraz, keď si predstavím Drupiho dobrosrdečnú, ale mierne prihlúplu tvár.

Zložili sme loďku na jazero. Nasadať. Vietor fičí pri rýchlosti. Sedíme na prove, prsty nám blednú od zimy, ale nechávame sa tým vetrom ošľahávať, tečú nám slzy a je nám zima, musíme na seba kričať, aby sme sa počuli, ale je nám dobre. V strede jazera začali s rybačkou. Mne, ako vegetariánke, prút ani neponúkli.

ba.jpg

Luke sa záludne usmieval. Tu a teraz sa rozhodol vyhlásiť, že mám dnes narodeniny. Vitali aj Ilena my poblahoželali, potom Ilena rozhodila rukami.

„Podarúnok."

Bola som dojatá.

„Vy ste šťastní ľudia." povedala som, a v tej vete som pocítila závisť. Závidela som im, že majú Bajkal pre seba celý rok, každý rok, že žijú skromný život a sú šťastní, že sa môžu na Bajkali v zime prevážať, lebo ľad je taký hrubý, že sa pod ťarchou auta neprelomí. Dnes je však Bajkal môj a ja si ho užijem.

b.jpg

Výlet nakoniec trval celý deň. Našťastie Ilena priniesla obed. My sme mali so sebou akurát tak jablká. Rybárčili sme, prechádzali sa po ostrove, odviezli sme sa aj na pláž, všade rybárčili. Cestou domov som chvíľu riadila loď ja. Myslím, že nie veľmi dobre, ale Vitali bol trpezlivý.

b1.jpg

bajkal.jpg

Domov sme prišli po zotmení. Začali sme variť. Vitali nám zaklopal na dvere, že o dvadsať minút máme byť u nich, budú na večeru ryby, čo sme dnes ulovili.

„Ale my varíme."

„Budete mať na raňajky."

Nepamätám si, že by sme sa dohovorili, že platíme aj za jedlo. Pozvanie je pozvanie, tak ideme. Doniesli sme so sebou fľašu vodky a čokoládu, nech oslávime narodeniny. Sedíme u ďalšej hostiny, jeme, pripíjame na priateľstvo medzi národmi, na naše rodiny, lásku, na všetko dobré na svete. Ja poctivo prekladám, samozrejme, že s pomocou slovníka, aby si všetky strany rozumeli. Keď však začnem hovoriť mojou dávno zabudnutou nemčinou, hovorím, že ja už nič nanahovorím, že musím ísť spať. Poklonia sa mojim jazykovým schopnostiam, dostaneme všetko, čo sa nestihlo zjesť, aby sme mali raňajky. Však už máme našu nezjedenú večeru, ale koho to zaujíma. Ako doma.

b5.jpg

Na druhý deň nám zavolali maršrutku. Mala nás vyzdvihnúť medzi dvanástou a treťou. OK. Aspoň budeme mať čas pofotiť, čo sme chceli. Lenže najprv sme sa museli samozrejme najesť. Jeme, rozprávame sa, vodič volá, že je na ceste, rýchlo sa ideme zbaliť, dostaneme bliny na cestu a ryby, však čo by sme večer jedli. Ilena rozkázala vodičovi, aby nás vyložil pri Leninovej hlave. Rozlúčka.

„Príďte naspäť."

„Prídeme."

Mávame si. Odchod. Je mi smutno. Maršrutka sa rýchlo zapĺňa, je horúco. Nikto však neotvorí okno. V Rusku sa jednoducho nevpúšťa dnu studený vzduch. Prišli sme na to až cestou do Vladivostoku. V kupé bolo okolo 30 stupňov, ale tety nám ledva dovolili otvoriť dvere do uličky. Keď sme na chodbe otvorili okno, prikrývali sa. Ale zmrzlinu na občerstvenie si dali.

b6.jpg

Ryby sa nám pomaly začínajú roztápať a smrdieť. Nikto sa však nesťažuje. Nastúpi veselá babuška, tiež s rybami, aspoň nebudeme smrdieť samy. Sedí vedľa mňa a rozprávame sa.

„A vy odkuda?"

„Slovakija."

Na to povedala niečo, čo som nepochopila, ale rozosmialo to celú maršrutku. Potom mi vysvetlila, čo znamená komsomol a ja som pochopila, že bola v Československu na zväzáckych prácach.

Vodič dodržal slovo a vysadil nás pri hlave. Ešte nám daroval cestopis vo francúštine. Poďakovali sme sa aj za ten. V hosteli sme darovali ryby Denisovi, veľmi potešili jeho ženu. On mi daroval tričko, ktoré tam niekto nechal. Knihu sme vymenili v book-swap knižnici za niečo v angličtine. Jeho žena uvarila polievku.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?