Celebritou na pár týždňov

Autor: Zdena Zvadova | 16.4.2012 o 8:56 | Karma článku: 5,81 | Prečítané:  584x

Prevážame sa na opačný koniec poloostrova, do provincie Džolla, do mesta Mokpo. Trvá nám to aj s prestupmi len pár hodín. Alebo sa mi to len zdá? Ok, bolo to šesť hodín, ale pohodlie v autobuse cestu veľmi uľahčilo. Sedačky boli obrovské a miesta na nohy toľko, že ešte aj moje kolená boli pekne vzdialené od sedadla predo mnou. Milujem kórejské autobusy! Môžem si jeden zobrať domov?    

Do nášho guesthousu ideme taxíkom. Bol to Benov nápad, my dvaja sme taxíkom nikdy nešli, aj keď sme sa v meste stratili a túlali nekonečné hodiny (alebo minúty?) s obrovskými ruksakmi na chrbte. Taxikár krátkozrakými očami číta adresu z nášho sprievodcu. Musím sa smiať. Hej, ale uvedom si, že on šoféruje. Už sa nesmejem. Zavolal, či majú v guesthouse miesto, už sa na nás tešia. Pýta sa nás prečo práve tam, že je to diera. „Ale lacná." smejeme sa.

Sme na mieste. Naša domáca je taká rada, že nás vidí, že nám vynesie do izby všetky ruksaky naraz. Izba je skvelá. Má samostatnú kúpeľňu a dokonca televízor. Jediné, čo je tu iné je, že plafón je iba pár centimetrov nad mojou hlavou. Cítime sa ako obri. Osprchovali sme sa a išli na večeru. Už dávno sme pochopili, že jesť v kórejských reštauráciách je najlacnejší spôsob ako prežiť. Teda iba ak človek nedostane chuť na rybu. Ryby ani dnes nebudú, ale aj tak sme sa ako vždy najedli dosýta.

DSC_0798.JPG

Na druhý deň sme sa vyštverali na kopec za mestom. Z jednej strany máme výhľad na more, z druhej na mesto. Sedíme a meditujeme, pred nami reliéfy možno slávnych Kórejčanov. Po chvíli sa delíme o vrchol kopca s piatimi žívými Kórejčanmi, ktorý si sem vybehli asi počas obedňajšej prestávky, všetci piati v čiernych oblekoch a bielych košeliach. Ich zjavenie má surrealistický nádych. Nechávame ich na kopci, ideme hľadať výstavu sôch, ktorá tu niekde má byť, väčšinou Kórejských autorov. Užívame si umenie až kým nás hlad nepoženie ďalej. Aj keď nám kórejská kuchyňa veľmi chutí, potrebujeme zmenu. Niečo na čo sme zvyknutí. Prvé, čo sme zbadali bol fast food. Benovi, ktorý tvrdí, že žije len na hamburgeroch sa rozsvietili oči, tak sme skončili tam. Pre vegetariánov nemali nič, dala som si teda len hranolky a šalát s jahodovou zálievkou. Jahodová zálievka, to akože naozaj? Vôbec sa mi to nepozdávalo, radšej som si ňou šalát nepoliala, že ju zjem ako jogurt. Jogurt to však nebol, máčala som do nej hranolky.

DSC_0794.JPG

DSC_0797.JPG

Po obede sme sa prechádzali mestom. Z internetovej kaviarne vyšli dve dievčatá v školských uniformách, o niečom sa medzi sebou dohadovali a potom ma oslovili, či sa s nimi nevyfotím. Prišlo mi to celkom zábavné, tak sa asi musia cítiť všetky hviezdy, ľudia si ich na ulici zastavia a odfoťte sa s nami. Veľký úsmev a cvak. To sa nám potom stávalo často, kade sme chodili, tade sme sa museli fotiť so školáčkami. Raz v múzeu, kde sme boli len my a školský výlet, nám všetky deti mávali a kričali hello, hello, hello! My sme sa usmievali a odpovedali hello, hello, hello. Bolo ich veľa a boli všade a všetky mali potrebu nás pozdraviť. Nás to ale dlho nebavilo. Ušli sme odtiaľ. Byť celebritou nie je zas až také skvelé.

Yudalsan park

DSC_0804.JPGDSC_0805.JPG

DSC_0810.JPGDSC_0811.JPG

DSC_0820.JPGDSC_0821.JPG

DSC_0826.JPGDSC_0827.JPG

DSC_0824.JPGDSC_0825.JPG

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?