Rozprávka o hľadaní šťastia

Autor: Zdena Zvadova | 20.6.2015 o 12:22 | Karma článku: 2,03 | Prečítané:  404x

Kapitalizmus a globalizácia nemali už od začiatku v pláne prerozdeľovať príjmy. Kým ženy, muži aj deti makali v baniach a továrňach, rodiny továrnikov a vlastníkov baní oblečení v čipkách chodili dobreže nie na chodúľoch,

aby si náhodou nezašpinili topánky v špine vyprodukovanej výrobou. Pravdepodobne preto, aby naozaj nemuseli chodiť na chodúľoch, presunuli výrobu na opačný koniec sveta. Bude sa dýchať čistejší vzduch, aj rieky budú čistejšie, bude dobre. Že tým vezmeme prácu tisícom ľudí? Nevadí, ich nová úloha bude úloha obetného baránka, obviníme ich za všetko, čo sa nepodarí. Budú príkladom lenivosti, budú vinní za finančný krach, za nízku pôrodnosť, jojój, ešte sa zídu. V médiách načrtneme, akí sú nebezpeční a zatiaľ čo všetci na nich budú ukazovať prstom, nikto si nevšimne, že sme rozmontovali každú jednu továreň v krajine. Povieme im, že dvíhame HDP, aby sa oni mali lepšie a nikomu ani na um nezíde, že z tých miliónov nevidel ani cent. No ale keď presunieme výrobu a ťažký priemysel na opačný koniec sveta, doprava naspäť bude niečo stáť. No bude, ale náklady vyrovnáme tak, že budeme ľuďom platiť iba o niečo menej ako je životné minimum v danej krajine, veď im veľa netreba, prežili tisícročia rybárčením a farmárčením, môžu tak pokračovať ďalej. Zaplatíme im len toľko, aby si 60-ročným šetrením mohli dovoliť kúpiť laptop, ktorý vyrobili. Otvoríme tak nový trh.

Ibaže tieto optimistické výhľady stroskotali. Takisto, ako v domovskej krajine, aj tu zamorili rieky, zem a vzduch. Ľudia už neboli schopní využívať tisícročné dedičstvo, plodiny umierali v otrávenej zemi, ryby nemali radi žlté, zelené, ani červené rieky, zafarbené podľa toho, čo práve továreň vypúšťala. Dýchať sa dalo iba cez masky. Ľudia zomierali mladí, a tí, čo žili do produktívneho veku, páchali samovraždy vyskakovaním z okien z tovární, v ktorých pracovali.

V predajniach občas videli televízory rozličných veľkostí, od veľkých po obrovské, v ktorých vystupovali bieli ľudia žijúci niekde ďaleko, v raji. Všetci boli pekne oblečení, mali všetky tie hračky, ktoré tu oni vyrábali a hlavne všetci vyzerali zdraví a šťastní. Až jedného dňa dostal niekto nápad. Poďme tam, kde žijú oni. Majú sa tak dobre, určite sa o svoje bohatstvo radi podelia, veď musia vedieť, že sme ho pre nich vyprodukovali my. Stále nám hovorili, že snaž sa, snaž, keď sa budeš veľmi snažiť, jedného dňa budeš super bohatý, ale nikto nepočul o tom, aby sa to podarilo niekomu z nás. Je načase spraviť ďalší krok.

A tak sa húfne rozlúčili so ženami a deťmi, sľúbili im, že im budú pravidelne posielať domov peniaze, aby už nemuseli makať od vidím do nevidím, našetria si na dom, potom im kúpia letenky a konečne budú zase spolu a rozprávkovo šťastní.

Nasadli na lode a preplavili sa na druhú polovicu sveta, tam, odkiaľ pred niekoľkými storočiami prišiel ku nim biely muž, sľúbil im bohatstvo, ale doteraz svoj sľub nedodržal. Konečne budú môcť znova dýchať čerstvý vzduch, chytať ryby, môcť si dovoliť kúpiť počítače, autá, telefóny a budú takí šťastní ako tí bieli ľudia v televízoroch.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?