Všetky zvieratá sú si rovné

Autor: Zdena Zvadova | 25.4.2016 o 10:06 | Karma článku: 2,65 | Prečítané:  577x

Autorka Grace Paley povedala: „Ženy vždy čítali knihy napísané mužmi, ale muži im túto láskavosť neoplácajú.“ A veru. Keď som len tak námatkovo pozrela, kým bol ten-ktorý autor, ktorého som v poslednej dobe čítala, vo svojej práci

ovplyvnený, máloktorý spisovateľ spomenul svoje kolegyne, zatiaľ čo spisovateľky vymenovali autorov oboch pohlaví. Spýtala som sa svojho muža, čím to môže byť. Podľa neho sa muži nevedia stotožniť so svetmi, ktoré autorky opisujú. Lenže, dali im vôbec šancu? Veď nie všetky diela napísané ženami patria do červenej knižnice. Prečo by sa chlap nemohol pozrieť na svet očami ženy? Úplne bez fantázie predsa nie sú, keď sú schopní vniknúť do sveta sci-fi. Ja tiež nemôžem povedať, že moja skúsenosť je podobná chlapovi, ktorí bojoval v druhej svetovej vojne, chlapovi, ktorý žije v Južnej Afrike, černoške z Ameriky, chlapcovi z Afganistanu, ale prečítam si knihy, ktoré opisujú ich životy, pretože ma zaujíma ako vnímajú svet, s čím musia bojovať a tým si obohacujem vlastné vnímanie. Nemám príležitosť stretnúť sa s každým človekom osobne, tak sa im aspoň takto približujem, učím sa od nich a prekonávam predsudky. Strach z neznámeho sa stráca.

Možno práve v tom spočíva problém spoločnosti. Muž si vytvoril hierarchiu, na vrchole ktorej stojí on. Všetko na svete je mu podriadené a tak sa aj správa. Jednotlivci sa nesnažia pochopiť niekoho z „opačného tábora“. Už samotný pojem „opačný tábor“ poukazuje na xenofóbiu a rasizmus. Ľudia v ňom sú iní ako ja, môžem teda predpokladať, že sú voči mne nepriateľský, pretože ja som nepriateľský k nim. Podľa módy nenávidíme určitú rasu, náboženstvo, spoločenskú skupinu. Musíme ich zničiť, skôr ako zničia oni nás. Prečo vždy musíme niekoho nenávidieť? Kde je tá láska k blížnemu o ktorej dookola počúvame? Kto je vlastne ten blížny?

Lenže aj niekto v „opačnom tábore“ má svoju vlastnú pyramídu, na vrchole ktorej stojí on. Ak sa tieto dva vrcholce stretnú, je zle. Možno by sa obe vrcholce mali čo naučiť od žien, ktoré svet vnímajú skôr ako prepletenú sieť, v ktorej sa všetci navzájom dopĺňame, svet, v ktorom sme všetci na sebe navzájom závislí. Jeden bez druhého by sme neprežili. Napriek tomu sme zabudli ďakovať zvieraťu, ktoré nás nasýtilo a nepoďakujeme sa ani svojmu blížnemu za to, že vyrobil produkty, ktoré konzumujeme, našu úctu si nezaslúži ani učiteľka či učiteľ, ktorí sa starajú o vzdelávanie našich detí. Kde sú tie časy, keď učiteľstvo bolo výsostne mužské povolanie a učiteľ bol vysoko vážená osoba?

Mám dojem, že niekomu momentálne rozdelenie sveta vyhovuje. Umenie je druhoradé ešte aj k športu a to nehovorím, že šport si v spoločnosti nezaslúži svoje miesto. Ale ak môže mať šport vyhradených pár minút po hlavných správach, nevidím dôvod, prečo by sme sa rovnakým spôsobom nemohli dozvedieť, aká úžasná kniha dnes vyšla, kde sa koná výborná výstava, ktorý film sa oplatí vidieť. Vraj by to ľudí nezaujímalo. Inými slovami, niekto nám tvrdí, že široká verejnosť nemá mozgové bunky na to, aby pochopila umelecké dielo. Že jediné, čo zvláda sú trápne reality šou a filmy, v ktorých sa menia v podstate len mená hrdinov. Nemá nás práve myslenie a cítenie vyvyšovať nad ostatné zvieratá?

Možno nám nezostáva sila sadnúť si po celodennej šichte pred kvalitný film, alebo otvoriť si dobrú knihu. Otroctvo nám nedovolí, aby sme rástli ako ľudia. Majú nás zaujímať iba materiálne statky. Lenže takýmto postojom strácame to, čím sa pýšime. Ľudskosť. Nezaujíma nás krása, hľadanie pravdy ani utrpenie druhých. Pomyslená pyramída sa rúca. Ako ostatné zvery, tie, od ktorých sme sa dištancovali, sa staráme len o svoju bezpečnosť, jedlo, spánok, rozmnožovanie a vylučovanie. Vlastne sme na tom ešte horšie. Zvieratá majú stále schopnosť cítiť, kým nám z pocitov zostal iba hnev a strach. Zaujíma nás iba naša bezprostredná prítomnosť: Budem mať čím dnes nakŕmiť svoje deti? Budem môcť na budúci mesiac zaplatiť nájom? Tých, čo vytvárajú duševné hodnoty považujeme za darmožráčov, ktorí si nezaslúžia mať za svoju prácu zaplatené. Naša vlastná tvorivosť a empatia krpatejú. Priam so strachom, že by nás niekto mohol obviniť z tvorivosti tvrdíme, že to nie je pre nás a ani si neuvedomujeme, že tvorivosť sa prejavuje v každodennom živote: v zdobení torty, v zlaďovaní oblečenia, v príprave prekvapenia pre partnera či partnerku. Rozdiely medzi ľuďmi vnímame ako nevyhnutné zlo bez toho, aby sme sa ho snažili napraviť. Sme uzatvorení vo vlastnom svete ako v all-inclusive hoteli, za brány ktorého sa neodvážime vyjsť. Niekomu to však vyhovuje. Veď predsa, čím viac stádo nemyslí, tým ľahšie sa manipuluje. A tak niekto v tichosti preformuloval „všetky zvieratá sú si rovné“ na „všetky zvieratá sú si rovné, ale niektoré sú si rovnejšie.“ a my len nemo pritakávame, pretože veríme, že sme medzi tými rovnejšími.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?