Zdena Zvadova
Teta, ty si Cigánka alebo gadžovka?
Celkom nevinne sa ma spýtala N. Zaskočila ma. Prečo sa pýta? Mätie ju farba mojej kože a moje správanie? Spomenula som si ako nám raz na dvere zaklopal ujo, či nepotrebujeme nabrúsiť nožnice a nože. Nejaké sa našli a ako brúsil, rozprávali sme sa. Nakoniec mi dal zľavu, lebo som v ten deň bola jeho prvá zákazníčka. Bolo neskoro popoludní. Spomenula som si na našu úžasnú susedku, hrdú Cigánku, ktorá to asi tiež nemá ľahké, hoci vedie usporiadaný život a vždy pracovala. Súdim z pohľadov ľudí v električke, keď sa stalo, že sme spolu cestovali. Akoby sme žili v paralelných vesmíroch. Naučili sme sa navzájom si nedôverovať. No ale klamať jej nemôžem. „Gadžovka." Prvýkrát v živote som použila toto slovo a rovno na seba. Opísala som samú seba z pohľadu z druhej strany. Zvláštny pocit. Degradujúci. Niekto z opačného tábora. Niekto zlý. Niekto s predsudkami. A predsa tu s ňou sedím a snažím sa jej pomôcť. Jediné, čo vnímam je, že je to dieťa. Možno to ju mýlilo.