My sami najlepšie vysvetlíme deťom tieto záležitosti. Vieme, ako na to, sme iní, ako boli naši rodičia.
Mám v tom mišmaš. Opovrhujeme, vyhýbame sa, ľutujeme rodičov, ktorí nie sú schopní vysvetliť svojim ratolestiam rozdiel medzi kosoštvorcom a štvorcom, ale zrazu sme si istí, že všetci rovnako budeme vedieť vysvetliť tému, ktorá je tisíc rokov tabu.
Na sexuálnu výchovu nie sú odborníci.
Ak si z generácie, ktorá sa začala učiť angličtinu tesne po 1989tom, pamätáš sa, kto ťa učil? Bola to chemikárka, ruštinárka alebo telocvikár? Aj z učiteľov počítačov sme mali dojem, že si látku naštudovali tesne pred hodinou.
Ukradneme im nevinnosť. Dovoľme im byť deťmi.
Po prvé, silne pochybujem, že fámy o päťročných deťoch hrajúcich sa s kondómom v tej a tej krajine sú pravdivé. Po druhé, nevinnosť im neukradne objektívna výučba. Nevinnosť im už ukradli páni, ktorí im zotročili rodičov. Otroctvo, lepšie známe pod eufemizmom „pracovný týždeň“, počas ktorého sa rodina stretne dve hodiny pred spaním a všetci sú takí vyšťavení, že nie sú schopní sa ani len rozprávať, nieto hrať. Čas, keď sú rodičia v práci, využívajú páni otrokári na edukáciu a výchovu detí, či dokonca výuku náboženstva cez obrazovku. Upriamujú ich pozornosť na materiálno, z čoho majú prospech iba oni. Rodičov nechajú nech sa hanbia v obchode, keď ich ratolesť dupe nohou, alebo vrieska, že chce tú hračku. Lebo mu ju vsugerovali cez obrazovku.
Mali by počkať do svadby.
Ty si počkal? Pokoj, rečnícka otázka.
Vzdelávanie má zmysel. Ak nie, tak môžeme zrušiť celú povinnú školskú dochádzku a všetci páni a dámy vzdelávajúci deti tretieho sveta sa môžu vrátiť domov. Rozmýšľam ale, či by nestálo za to skúsiť to. Možno by sa znížil počet potratov a pohlavných chorôb, čo by, v tom sa snáď zhodneme, bolo celkom fajn.
Zaujímalo ma, čo majú deti a mládež v dnešnej dobe po ruke bez toho, aby vyšli z domu. Zapla som si jeden hudobný kanál, tak ako som to zvykla robiť za mlada. V klipoch pesničiek spievaných ženami sa speváčky prezliekali pre každú novú scénu, alebo boli oblečené ako čupky. V pesničkách spievaných mužmi mali inú úlohu. V jednom klipe sa vyfešandové zvíjali v aute, v ďalšom prešla kamera postavou ženy od nôh, cez jej sporo odeté telo k uchu. Strih, viac sa neukázala. Telo bez tváre. Odkaz pre mladých ľudí? Stojíš za niečo, len keď ma postavíš do pozoru? Prezentácia takýchto hodnôt nemôže mať pozitívny dopad na mladú, hormónmi zmietanú myseľ, pretože texty nie sú o nič lepšie. Okrem toho, že sú primitívne napísané, sú v nich témy ako podvádzanie (a chudák, on za to nemohol), zlomené srdcia, majetkové pomery. Jedna pesnička ma rozrehotala. Speváčka degradovala prirovnanie „čítam ťa ako knihu“ na „čítam ťa ako časopis“. V takejto dobe žijeme - rýchlo, plytko, konzumne. Všetko, teda aj sex, je na jedno použitie, žena je náradie, čo predá od jogurtu všetko.
Určite vyučovanie v škole nemôže viac ublížiť, skôr si myslím, že by pomohlo mladým ľuďom veľa pochopiť, spraviť si v hlave poriadok a vychovať jedincov, ktorí budú schopní vlastného rozhodnutia bez nátlaku zvonka. Priznaj si, nie je v tvojom živote nič, čo by si dnes, s dnešným rozumom nespravil inak? Bol si niekedy pod nátlakom kamarátov? Musel si mať toto, vyzerať takto, aby si bol „hodný“ ich kamarátstva? Cítil si sa pod tlakom médií? Musel si si niečo kúpiť, aby si bol „in“? Nie? To ťa rodičia na celú pubertu zavreli doma? Bojím sa, že dnes už ani to nepomôže.
Pozrela som si aj porno. Trošku, ale aká trauma! Myslela som, že som so sexom navždy skončila. „Toto nie je milovanie“, opakovala som si ako mantru, kým som konečne prestala vidieť … ani nechci vedieť čo. Vedia to však aj deti, ktoré možno nemajú iný zdroj informácií? Fakt by som radšej nechala na ulicu výučbu matiky, tam aspoň nemá čo pokaziť.
V škole by sa dozvedeli o reprodukcii, sexuálnom zdraví, ako sa vyhnúť neplánovanému tehotenstvu, o rozhodovaní sa, o rešpekte k sebe a k ostatným. Lenže niekto múdry vyhlásil, že za domácu by im dávali masturbáciu a všetci panikária. Nechápem prečo. Podľa všeobecnej nechuti robiť si domáce úlohy, by sme tu mali sto percentnú abstinenciu.
A vlastne, nebolo by najlepšie spýtať sa mladých, čo chcú oni? A ak chcú, tak akým spôsobom? Konieckoncov, predmet má byť naplánovaný pre ich dobro. Anonymný dotazník by pomohol pochopiť ich potreby a my by sme si tak mohli začať hľadať nový dôvod na hádku. Alebo ich ďalej učme iba básničky, tie sa zídu neskôr, aby mali čo vybliakovať do noci cestou z krčmy.