reklama

Som feministka a som na to hrdá

Veľmi rada čítam príspevky pod článkami na témy, ktoré ma zaujímajú. Robím si taký malý sociologický výskum, hoci viem, že prispievatelia netvoria reprezentatívnu zložku.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (239)

Vždy ide o tých najukričanejších, najrozčúlenejších a najzaťatejších. A keďže som jedna z nich, píšem tento blog. Komunikujeme predsa preto, že hľadáme pravdu. Možno nikoho nepresvedčíme o tej našej, ale sme dosť zanietení na to, aby sme ju aj tak povedali.

Celé storočia po Kristovi plynuli bez ženskej prítomnosti. Len pár z nás to dotiahlo do učebníc umenia, literatúry, politiky, vedy. Tie ostatné zostali históriou nedocenené, hoci predpokladám, že stáli za každým úspechom muža, či už to bola manželka, sestra, matka, slúžka, ktoré sa starali o jeho deti, domácnosť, kŕmili ho, prali mu spodky, alebo sa na jeho úspechu podieľali vedeckým výskumom, ako v prípade Rosalind Franklinovej. Možno ak by pán James Watson počas jej prednášky venoval viac pozornosti tomu, čo hovorila a nie tomu, čo mala oblečené, mohol ju hneď vtedy prizvať k spolupráci, jej kolega nemusel bez jej vedomia ukazovať Watsonovi výsledky jej práce a možno by aj jej bola udelená Nobelova cena.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Od Adama až po posledného znásilňovača dnes máme reputáciu pokušiteľky. Je zaujímavé, že silný muž prepadne každému pokušeniu, zatiaľ čo my mu čelíme s dosť vysokou úspešnosťou každý deň (Dám si koláčik, alebo si nedám?).

Dlho sme existovali len ako najposlednejší majetok muža. V hierarchii stál na prvom mieste samozrejme on, my sme prišli až po jeho deťoch a dobytku. Ak nás chcel zbiť, zbil nás. Ak nás chcel znásilniť, znásilnil nás. Toto právo na zachádzanie s manželkou ako si zažiadal sa zachovalo dodnes, ale o tom neskôr. Žena bola do vydaja majetkom otca, po vydaji manžela. Čo sa stalo s tými, čo sa nevydali? O ktoré sa nepostarala rodina, kde skončili ony? Aké miesto im spoločnosť priradila? Možno ich jedinou možnosťou, ako zostať nažive, bola prostitúcia. Možno služba, kde to možno častokrát nebolo o nič lepšie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

S Priemyselnou revolúciou sa otvorili nové možnosti, ženy mohli pracovať po boku muža, ale za menej, ako mi povedal Thomas Hardy (1891):

Female field-labour was seldom offered now, and its cheapness made it profitable for tasks which women could perform as readily as men. (Tess of the d'Urbervilles, str. 207)

Mohli sme pracovať v továrni, na poli, ale aj v bani. Tam sme ťahali ťažké vozíky naplnené uhlím, ale len dovtedy, kým nám to zákon nezakázal. Nie preto, že by to bola pre ženu neprimeraná robota, ale preto, že jej morálka bola ohrozená. Pod zemou bolo totiž tak horúco, že chlapi pracovali nahí a to nie je nič pre oči cnostnej ženy.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V 70-tych rokoch 20. storočia si Američanky vybojovali právo vrátiť sa naspäť do baní, pretože to vynášalo o dosť viac ako čašníčkovanie. Vďaka získanej rovnoprávnosti mali na to právo.

V Austrálii ženy obsluhujú stroje vedľa ktorých si človek pripadá ako hmyz. Túto prácu dostanú skôr ako ich mužskí kolegovia, pretože s nimi zachádzajú lepšie a stroje teda vyžadujú menej údržby.

Na Slovensku tvorí práca v bani 0.6% HDP. Predpokladám teda, že nie každý baník má tú výhodu, že pracuje vo svojom odbore.

To len na margo pre tých, čo prácu v bani odporúčajú každej krikľúnke.

A tých, ktorí sa pýtajú, či som schopná si vymeniť výfuk/defekt/atď. na aute, sa pýtam zase ja. Ušil si si sám košeľu, čo máš na sebe, alebo ti ju ušila žena, alebo ešte horšie, dieťa v Bangladéši? Pritom košeľa je bližšia ako auto. Bez auta sa hravo zaobídem.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V 19. storočí sa ženy začali presadzovať za svoje práva. Najprv skromne, potichu oslovili pánov pri moci, ktorí len mávli rukou nad ženskou taľafatkou. Museli teda pritvrdiť. Vtedy, ako aj dnes, média reprezentovali mienku tých pri moci a ako sa najlepšie brániť proti novému prúdu? Tak, že ich v očiach verejnosti zosmiešnime. Alebo ich existenciou vyvoláme strach. Tak sa to robí dodnes. Väčšine to predsa stačí na to, aby si vytvorili názor. K tomu si pridajme ešte každodenné problémy a človeku nezostáva čas ani energia, aby sa otázke venoval hlbšie.

Obrázok blogu
(zdroj: http://www.dailymail.co.uk/news/article-2236694/War-women-Propaganda-postcards-suffragette-era-fierce-battle-fought-American-women-vote--Obama-thank-job.html)

Lenže ja tým odvážnym ženám vďačím za veľa. Je moderné poukazovať na sociálne nerovnosti v niektorých krajinách sveta, kde vládne iné náboženstvo ako v Európe, len sa nejako zabudlo, že to boli práve ženy, ktoré si u nás tvrdo a nebojácne vybojovali rovnoprávnosť a to aj za cenu, že boli spoločnosťou zosmiešňované, napádané, alebo dokonca uväznené. Im vďačím za to, že môžem voliť, vzdelávať sa, vlastniť majetok, pracovať, dostávať za prácu zaplatené takmer toľko ako muž. Kto neverí, že na výplatných páskach existujú rozdiely, sa môže jednoducho presvedčiť. Ak má v zmluve položku, ktorá mu zakazuje rozprávať o výplate, tak je dosť možné, že niekto na rovnakej pozícii zarába viac alebo menej. Feministkám minulosti patrí moja úcta a vďaka.

No dobre, povie si niekto, feminizmus je prekonaný, ženy majú rovnoprávnosť, poďme sa baviť o niečom inom. Na papieri vo verejnom živote síce rovnoprávnosť existuje, ale v súkromnom živote je stále čo doháňať.

Koľko žien príde po osemhodinovej šichte domov a tam pokračuje? Nakupuje, varí, upratuje, perie, žehlí, stará sa o potomstvo, zatiaľ čo pán manžel raz za tri roky vymení žiarovku. Prečo ešte dnes počuť: „Ako si to zariadiš, tak to máš“ a „Dobre si si ho vychovala“? Prečo manžel musí počúvať, že je „pod papučou“ a „tá si ťa omotala“ ak sa rozhodne zobrať polovicu starostlivosti o domácnosť na seba?

Ďalej je tu otázka používania ženského tela ako nástroj marketingu. Nikomu nevadí, že mu ženské vnady na bilbordoch, v televízii a v tlači predávajú všetko od jogurtu až po auto, ale matka kŕmiaca svoje dieťa tým najprirodzenejším spôsobom, je problém. Ten, čo najhlasnejšie vykrikuje niečo o obnažovaní sa na verejnosti, slastne cmukne, keď prejde okolo dvojmetrového okrúhleho zadočku v nohavičkách, ktorý mu ponúka najnovší typ terénneho vozidla. Nevadia mu ani polonahé speváčky, ktoré v klipoch predvádzajú to, za čo by si normálne musel zaplatiť v striptízovom bare. V klipoch, ktoré sú voľne dostupné deťom. Podľa môjho názoru, komerčná kultúra ukazuje ženu ako objekt a tak by som bola rada, keby práve škola podávala objektívne informácie. Neverím tomu, že každý rodič to dokáže sám, takisto, ako nie každý rodič naučí svoje dieťa čítať a počítať.

Vo svete, v ktorom má cenu iba konzum a materiálno, to žena nemá ľahké. Ak sa rozhodne, že deti nechce, je osočovaná, pretože ide proti svojmu prirodzenému poslaniu. Je karieristka/sebec/bojí sa o postavu. Neuvedomuje, že vymierame? Ale čo ak žena spravila vedomé rozhodnutie, že do dnešného sveta radšej neprivedie deti, lebo vidí, že spoločnosť sa veselo vrhá do záhuby, alebo čo ak partneri nemôžu mať deti? Žena, ktorá sa naopak rozhodne pre materstvo, ktorá vychováva budúceho zamestnanca a platiča daní, tú hodnotíme ako poslednú chudinu. Je to jej naplnenie a to je predsa viac ako finančné ohodnotenie. To isté platí aj o takzvaných „ženských“ zamestnaniach. Učiteľkám, sestričkám, opatrovkyniam vykonávajúce povolanie a nie zamestnanie stačí almužna, zbytok ich odmeny spočíva predsa v dobrom pocite. Navrhujem teda, aby väčšinu dávok odvádzali práve z radosti zo služby. A argument, že ženy sú hlúpe, lebo sa samé vrhajú do týchto podradne platených zamestnaní neobstojí. Máme prestať rodiť deti, lebo ich nebude mať kto učiť, zlegalizujeme eutanáziu, lebo o chorých a starých sa nebude mať kto starať, pretože všetci budeme sedieť na Wall Street?

A teraz naspäť k vyššie načrtnutej téme, ktorá je jednou z najdôležitejších pre feministky. Násilie páchané na ženách. Spoločnosť stále považuje obeť znásilnenia za spolupáchateľa. Keby sa vyzývavo neobliekala/nesprávala/nechodila sama po nociach, nestalo by sa jej to. Lenže štatistiky hovoria, že žena vo väčšine prípadov znásilnenia páchateľa pozná. Najčastejšie je ním jej bývalý alebo terajší partner.

Apropo, prečo by som sa mala báť vyjsť z domu len preto, že sa niekto nevie ovládať? Ja predsa nerobím nič nelegálne, len sa snažím dostať z bodu A do bodu B. Mám pocit, akoby svojím postojom spoločnosť pritakávala znásilňovačovi: „Dobre jej ukázal, Mare hlúpej, kto si myslí, že je? Myslí si, že má právo sa sama pohybovať po ulici? A ešte k tomu v noci?“

Na Slovensku trpí domácim násilím každá štvrtá žena. Čisto štatisticky sa na to môžeme pozrieť ako na život v štandardnom bloku, kde žijú tri rodiny na ôsmych poschodiach, dokopy teda 24 žien a každá piata z nich zažíva doma peklo. Čo na to horný/dolný/ľavý/pravý sused? Alebo si hádam každý násilník vybudoval v byte zvukotesnú mučiareň?

Áno, aj chlapi sú znásilnení a trpia domácim násilím, ale ešte som nepočula, že by ich niekto obvinil z toho, že si za to môžu sami a nikto nikdy nepoznamenal, že sa im to asi páči, inak by tyranku už dávno opustili.

Týrané ženy od násilníka odchádzajú, ale často im to trvá roky a často sa vracajú. Strach, hanba (veď spoločnosť na ich strane nestojí), samota (tyran sa postaral o to, aby prerušili styky s rodinou a priateľmi), nedostatok financií (pravdepodobne im zakázal aj pracovať) im v tom bránia. Lenže verejnosť sa pýta: „Ako je možné, že skončili ako skončili? To sú fakt také hlúpe?“ Prečo sa nespýtať: „Akým právom si každý štvrtý chlap myslí, že tak môže zachádzať s vlastnou partnerkou?“ Tiež sa pýtam, ako je možné, že Hitler zmanipuloval celú krajinu, o ktorej by sme povedali, že jej obyvatelia boli pred a po fašizme celkom pri zmysloch? Keď to jeden muž dokázal s miliónovou masou, akou silou asi pôsobí koncentrácia dominancie na jednu osobu?

Majú teda feministky v našej ére miesto? Načrtnuté a ďalšie problémy sú tu a nezmiznú, pokiaľ na tom vedome nezapracujeme a pokiaľ sa spoločnosť ako celok nezhodne na tom, že nielen bankové subjekty, ale aj ženy v núdzi si zaslúžia našu pomoc, dovtedy to budú práve feministky, ktoré na problémy dnešnej doby budú poukazovať.

Zdena Zvadova

Zdena Zvadova

Bloger 
  • Počet článkov:  90
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Nie som náročný divák, mám len rada dobré filmy. Zoznam autorových rubrík:  moje diamantyi cesta muze byt cilzaveršujeme sifotkyzo životaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

19 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu