Začnem deľbou práce v domácnosti. Ako na to? Rozhovorom. Každý ľudský vzťah, teda, každý rovný vzťah je o komunikácii a vzájomnej úcte a rešpekte.
Keď som začala bývať so svojím manželom, chvíľu som sa hrala na pani domácu. Po dvoch týždňoch ma to prestalo baviť, sadli sme si, prediskutovali to, rozdelili domácnosť a bolo po probléme. Vždy, keď nám to prestalo fungovať a z času na čas prestane, lebo život nie je jednoduchý, sadneme si a nájdeme riešenie. Aj ja mám čas na koníčky a manžel sa vracia domov k spokojnej ženskej.
V komentároch bol feminizmus obvinený z toho, že biela rasa vymiera, kým arabská a africká populácia rastie. Čo s faktom, že 91% detí sveta sa narodí HIV pozitívnych práve v Afrike? Keďže každá krajina sveta si berie za príklad práve západnú kultúru, o chvíľu im bude hroziť to isté, čo nám. Pretože to nie je feminizmus, čo spôsobuje neplodnosť, ale životný štýl, hlavne problémy s hmotnosťou (nadváha ako aj extrémne nízka hmotnosť), fajčenie, alkohol, drogy, málo pohybu alebo nadmerná záťaž a nárast výskytu pohlavne prenosných chorôb.
Otázka, ktorá vyvstávala znova a znova bola – čo feministky na situáciu žien v arabských krajinách.
Ako ja, outsider, môžem kritizovať cudziu kultúru, keď to v mojej vlastnej nefunguje? U nás je dievča od puberty vystavené nepríjemným poznámkam a pohľadom, vytaseným údom, obchytkávaniu, znásilneniu. Čo môžem naším mladým ženám k problému povedať? Vydržte, po tridsiatke sa nevyžiadaná pozornosť voči vám zníži? Radšej by som niečo odkázala naším mužom, ktorí si myslia, že sa ich tento problém netýka. Ak uvidíte, že niekto na ulici obťažuje ženu, zasiahnite. Ak chlap stojí s päsťou vo vzduchu nad ženou, zasiahnite. Nežijeme predsa v nejakej bubline, cez ktorú sa k nám problémy druhých nedostávajú. Raz to môže byť vaša sestra, kamarátka, partnerka.
Aby som len neteoretizovala, uvediem jeden príklad, kedy by som uvítala niečiu pomoc. V preplnenej električke ma obťažoval mladík. Niekoľkokrát som ho rázne požiadala, aby s tým prestal. Nepomohlo. Na celej situácii sa výborne bavil a naďalej sa ma dotýkal. Moji spolucestujúci sa len nemo prizerali. V električke, v ktorej sa stálo na jednej nohe sa nenašiel jeden človek, ktorý by sa postavil na moju stranu.
Pokladať štatistiky o týraných ženách za „aktivisticko-štatistickú lož” mi príde scestné. Len preto, že ženy o probléme nehovoria, ešte neznamená, že neexistuje. A asi sa ťažko odhodlajú, keď vidia, aký má spoločnosť k ich problému postoj. So svojou traumou sa asi ťažko podelia. Ale beriem, ja sa tiež na rôzne výskumy pozerám skepticky, hlavne, ak viem, že sú za nimi peniaze. Lenže osobná skúsenosť a skúsenosti mojich známych a priateliek, ako aj klientok v centre, v ktorom pracujem, mi nedovolí brať tento problém na ľahkú váhu. Násilie, nie je len fyzické, ale aj sexuálne, psychické, sociálne, ekonomické. Moja vlastná skúsenosť je s fyzickým a psychickým násilím. Bolo to už dávno, modriny sa zahojili, ale tým sa to pre mňa neskončilo. A ešte dnes nie som schopná o tom rozprávať, radšej som sa rozhodla ženám pomôcť aktívne. Možno by som mala, možno by to pomohlo mnohým ženám a mužom. Možno, ale možno by som chcela najprv veriť, že ma spoločnosť podporí.
Jediné, čo môžem povedať je, aby sa mladé dievčatá vzdelávali. Nedostanú síce formálne vzdelanie, štatistiky im pomôžu uveriť, že v tom nie sú, ale určite najlepšie pomôžu príbehy žien spracované či už v knihách alebo vo filmoch, pri ktorých sa naučia skoro rozoznať príznaky a zo vzťahu zutekať. Mne to pomohlo. Možno by som teda mala napísať aj vlastný príbeh. Možno. Ženám, ktoré v tichosti trpia, prajem aby našli silu oslobodiť sa.