To bola asi najotrasnejšia noc, akú som kedy zažila. Myslela som, že na takej parádnej lodi sa bude spať parádne. Každá posteľ v našej kajute bola oddelená hrubými závesmi a každý mal nad posteľou nočnú lampu. Pripomínalo mi to bunkre, čo som si ako dieťa stavala, nastrkala som deky okolo našej poschodovej postele a v tomto stane som si mohla robiť, čo som chcela. Väčšinou, alebo skôr stále som si tam čítala. Pri našom objavovaní lode sme našli bar a v ňom dvoch postarších Kórejčanov, tancujúcich na nejakú zvláštnu techno hudbu. Sadli sme si, na lodi nie je zas tak veľa miest, kde sa dá len tak posedieť, v kajute bolo horúco, všade inde bolo obsadené, len tu bolo prázdno. Asi kvôli tej hudbe, príliš hlučnej na rozhovor, ale ani naňho nebol čas. Kórejčania sa nás totiž neprestajne snažili dostať na parket. Najradšej by tancovali s Benom, ale aj on im odolával. Zachránilo nás len to, že došla veľká skupina a vrhli sa na nich. Utiekli sme.